S týmto birminghamským (to už ani nie je náhoda) chlievom som prvýkrát mal tú česť tak pred troma rokmi, keď ma jeho názov upútal na súpiske vtedy aktuálneho ročníka OEF. „Spewings From A Selfish Nation“ nebol zlý album, taký blackmetalovo ladený grind/crustový záchvat zúrivosti, ktorý ale niekoľkokrát prefučal zvukovodmi a potom zapadol medzi väčšinu ostatných vypočutých vecí. Na kapelu (v štúdiu vlastne len dvojčlenný projekt) som pozabudol až donedávna. Ale pri zmienke o tohtoročnom, v poradí treťom albume mi svitlo, že Misery (inak Paul Kenney), hudba, a Drunk (doma Duncan Wilkins) sú, prípadne boli členmi živej zostavy ANAAL NATHRAKH. Rozhodol som sa teda vyskúšať aj nový album, pomenovaný veľmi stručne „3“.

Popri už spomínanej britskej veličine patria do zoznamu spolkov, v ktorých obaja zúčastnení fungujú, napríklad aj tu pomerne solídne oslávení MISTRESS alebo zánovní, stoner/doommetaloví KROH. Súčasnú živú zostavu dopĺňajú Dave Cunt na base (ako V.I.T.R.I.O.L. je známy v ANAAL NATHRAKH), St.Evil (AN, DETRIMENTUM) na bicích a na gitare Ventnor, ktorý má za sebou skúsenosti so živým koncertovaním hádajte s kým? Tiež s ANAAL NATHRAKH. Mám taký pocit, že toto úzke a komplikované personálne prepojenie sa na vývoji FUKPIG tak trochu prejavilo, hoci zámer robiť neortodoxný, zato krutý rachot mali spoločný ešte predtým, než sa oba projekty začali dávať dokopy v záujme živého koncertovania jedného i druhého.

FUKPIG rozhodne nie sú nejakým „B-tímom ANAAL NATHRAKH“, na to sú príliš dobrí a príliš iní. AN možno znejú mohutnejšie, profesionálnejšie, „umeleckejšie“ a v porovnaní s vlastnými začiatkami dnes už priam uhladene. FUKPIG sú zase živelní, chaotickí a v prvom rade punkovo vulgárni, agresívni, barbarskí a nihilistickí. Sami svoj štýl nazývajú „necropunk“ a niečo na tom bude, v porovnaní s postkastrofickou, zahnívajúcou atmosférou týchto šestnástich surových odrhovačiek je to, čo poznáme ako punk, len taká školská besiedka. A to nemám na mysli jeho spotrebnú a v podstate neškodnú formu (tu si predstavte napríklad slovenskú kapelu, ktorá si za koncert vypýta niekoľko sto euro). Skrátka aj agresívny, drsný, špinavý punk, prípadne crust je v porovnaní s FUKPIG len taká pohodová veselá hudba. Tieto v priemere dvojminútové náklepy kombinujú grind core, crust  a barbarsky hrané (black)metalové harmónie s hrubými punkovými odrhovačkami a celok vyznieva zlostne a zhubne. Nálada nahrávky je v podstate pochmúrna, hlavne vďaka mnohým pohrebno-éterickým klávesovým podmazom, v ktorých sa FUKPIG blížia tomu obskúrnejšiemu black metalu 1. polovice 90. rokov. Inak je to hlavne o zúrivosti a nepríčetnom mlátení okolo seba, skrátka ak by tie skladby mohli, tak vylezú z reprákov a rozsekajú vás na mulč do záhradky. Korunuje to besniaci, nadávajúci sípavý a škrípavý Drunkov rev, v ktorom asi viac ako dve dosť podobné polohy nevypozorujete, ale na to, aby táto zhovadilosť bola chytľavá a úprimne vyznievajúca, to úplne stačí.

Zvukové prevedenie je pekne v undergrounde, žiadna uhladenosť, rezavé, do lebečnej kosti vŕtajúce gitary, ktoré ale vynikajú všade – tam kde režú, kde vytvárajú harmónie, a aj v sólach, a bicie v starom štýle, čo znamená, že hrajú ako bicie. Celok pôsobivo rinčí, chrastí a drví, skrátka zúrivý brechot extrémneho podzemia a vydarený zásek do diskografie.